Kedysi to bola rozprávková krajina, v ktorej sa podivnou zhodou okolností ocitla len hŕstka Európanov. Polovica z nich to brala ako trest a nutné zlo, tá druhá - bláznivejšia - ako vyhnanstvo v raji.
Tí prví sa väčšinou správali ako arogantní nadľudia s povinnosťou „civilizovať", tí druhí preberali miestne (zlo)zvyky, ženili sa s domorodkyňami a miešali absintové drinky s ópiom. Skrátka, kto sa kedysi ocitol na ceste do Laosu, zrejme nebol úplne normálny.
Je neuveriteľné, že o krajinu s rozlohou Veľkej Británie sa vo vrcholnom období kolonializmu staralo do 500 francúzskych úradníkov.
Laos aj dnes patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta, a väčšina turistov ním len prefrčí v rámci veľkého okruhu po Ázii. Hlavné mesto a pár khmérskych pamiatok nemôžu konkurovať plážam v Thajsku či Vietname.
A je to tak dobre, pretože mimo hlavných turistických ciest v Laose stále pretrváva niečo zo starej a tajomnej Ázie, čo britský spisovateľ Graham Greene kedysi pomenoval slovami: „Hovorí sa, že sa tu dá pochopiť veľa počas niekoľkých minút. Ale zvyšok musíte zažiť. Čokoľvek by ste hľadali, nájdete tu. Hovorí sa, že v každom dome tu prebýva duch, a ak s ním nažívate v mieri, bude mlčať."
Vlastne človek ani nemusí veľmi hľadať, stačí vybrať baterku zo zbytočných hodiniek a nastaviť ručičky na laoské bezčasie. Alebo odložiť bedeker a len tak sa túlať po vidieku. Alebo stráviť zopár dní u horských kmeňov a deliť sa s vysmiatou rodinou o chudú, nedovarenú sliepku sediac na hlinenej podlahe. A keď šaman začne večer privolávať duchov domu a deti ho sledujú s otvorenými ústami, pochopíte, o čom Greene vlastne hovoril. Ale to je už iný príbeh.
Francúzi nenažívali v Laose úplne bez problémov ale v jednom si boli istí - že francúzske impérium v tomto zastrčenom kútiku Ázie nikto neohrozí a že nad kráľovským mestom Luang Phrabang bude neohrozene povievať trikolóra. Málokto si pripúšťal, že raz bude musieť opustiť priestranné vily a útulné domčeky, ktoré vyrástli uprostred divokej zelene.
A o týchto vilách a domčekoch som vlastne chcel rozprávať. Žili v nich ľudia, ktorí cez prah dverí prestupovali z 19-teho storočia do doby kamennej. V jedálni sa pri káve čítalo pol roka staré Le Figaro, zatiaľ čo na dvore pobehovali holé, negramotné deti. Reštaurácie ponúkali príbor pre Creme brulée, zatiaľ čo na ulici sa jedla (a dodnes je) lepkavá ryža rukami. Art deco a funkcionalizmus tu súperil s ázijskou symbolikou či tradičnou drevorezbou. Toto súperenie časom prerástlo do jedinečnej symbiózy. Z atypického spojenia kultúr vznikla originálna architektúra, ktorá akoby zdedila to najlepšie z oboch národov: francúzsku eleganciu a laoský zmysel pre harmóniu.
V miestach chránených UNESCOM sú domčeky opravované, inde čupia niekde v okrajovej štvrti a čakajú na záchrancu. Cez trhliny v stenách sa dnu plazí vegetácia. Kým sa objaví bohatý kupec, v prízemí často prežíva chudobná laoská rodina. Francúzske domy síce nemajú oltáre pre duchov predkov ako tie laoské, ale to vôbec nevadí. Za tie desaťročia v Laose nejakého ducha určite automaticky získali. Veď posúďte sami.
Ostrovy v Mekongu na juhu Laosu:
Francúzska vila na ostrove Don Khon. Je zdevastovaná a opustená, hrávajú sa v nej deti z miestnej dedinskej školy.
Luang Phrabang - bývalé kráľovské mesto ukryté v kopcoch na severe krajiny:
Je azda najviac ovplyvnené francúzskou kultúrou. Miestni dodnes na ulici predávajú skvelé bagety, pravda, s poriadnou porciou tradičných laoských príloh. O historické domčeky sa tu stará medzinárodný tím architektov, ale stále ich čaká obrovský kus práce.
Na brehu Mekongu si stále môžete vypiť absint na terase domčeka z 30-tych rokov:
Oznam na dverách hovorí: "Na predaj":
A v prízemí tohto domčeka z 20-tych rokov každé ráno raňajkovala lepkavú ryžu početná laoská rodina:
1926, hovorí detail na kamennom zábradlí:
Na prízemí sú často obchodíky s rozličným tovarom. Alebo dáte prednosť silnej, presladenej laoskej káve na kamenej lavičke so stolčekom pre dvoch? Možno práve tu kedysi zapíjal francúzsky úradník stratené ilúzie o Ďalekom východe:
Dobu výstavby často objavíte na fasáde. V tomto prípade rok 1920:
Aj v období, keď Francúzi definitívne stratili Laos, ostával francúzsky kultúrny vplyv v oblasti veľmi silný. Dom z roku 1960:
Savannakhet - trochu neprávom zabudnuté mesto
Aj keď druhé najväčšie mesto v Laose a bývalá francúzska bašta, dnes o Savannakhet takmer nik nezakopne. A niet sa čomu čudovať, prašné, horúce ulice sú plné drobných obchodíkov, železiarstiev, holičstiev, vývarovní... len pamiatky či atrakcie akosi chýbajú. Teda pokiaľ sa nezaujímate o medzivojnovú architektúru. V tomto smere je Savannakhet neprekonateľný.
Takmer nič sa tu neopravuje. S otvorenými ústami kráčate v uličkách, kde čas akoby zastal v 20-tych rokoch. V Savannakhete sa s trochou fantázie zmeníte na komparzistu z čiernobieleho filmu. S tým rozdielom, že si na všetko môžete siahnuť, všetko je šialene autentické. Ak by ste na ulici stretli patrolujúcu hliadku cudzineckej légie v bielych tropických prilbách, ani by vás to veľmi neprekvapilo.
Maličké námestie v starej štvrti patrí k tým niekoľkým málo miestam na svete, kde mi úplne stačilo sedieť, pozerať a jednoducho byť.
Vientian: Hlavné mesto? Tak trochu dedina. Ale tiež stojí za to
Od západnej predstavy hlavného mesta má veľmi ďaleko. Hoci jediným širokým bulvárom s víťazným oblúkom by rád imitoval Paríž, užšie centrum vás usvedčí o omyle. Nájdete tu len dve malé, paralelné jednosmerky, v ktorých podniky povinne zatvárajú o desiatej večer. Nenechajte sa odradiť, aj Vientian ukrýva svoje tajomstvá, len sa treba pozerať trochu lepšie.
Niekoľko veľmi zaujímavých hybridných, laosko-francúzskych domčekov sa ukrýva v zanedbanej časti diplomatickej štvrte. Napríklad tieto stoja blízko modernej betónovej budovy francúzskej ambasády. Odpadky v burine naznačujú, že ich dnes využívajú najmä bezdomovci:
Ani priestranné sídlo bývalého francúzskeho guvernéra nezaprie tak trochu vidiecku atmosféru. Reštaurujú ho len tak od priečelia, aby sa nepovedalo. Na zarastenom zadnom dvore stojí rozbitá miešačka, múzeum zíza prázdnotou:
Tento lepší starý francúzsky hotel má svoje slávne časy už dávno za sebou. Pár jednoducho zariadených izieb dnes premieňajú na hostel. Minulosť pripomína opakujúci sa zlatý motív troch kráľovských slonov pod jedným slnečníkom:
Mesiac v Laose ubehol oveľa rýchlejšie, ako by som si želal. Aj táto skromná vzorka stavieb vznikla viac-menej „z rýchlika", keďže Laos je oveľa viac ako len história a architektúra.
Len sa mi nesmierne páči, keď história žije priamo na uliciach a neprežíva vo vitríne v múzeu. Teda ak sú vám bližšie pešie potulky s otvorenými očami ako rýchle presuny taxíkom. A chcete zažiť miznúcu atmosféru starej Francúzskej Inodčíny.
Len pritom nezabudnite na slová starého Greena: "V každom dome tu prebýva duch..."