Kto robí z galérií naozajstný bordel

Autor: Michal Mironov | 3.9.2012 o 16:13 | (upravené 15.5.2014 o 9:31) Karma článku: 11,36 | Prečítané:  2126x

Malý poučný príbeh o tom, kto je Pat a Mat v kultúre riadenej štátom. A prečo úradník nechápe ani toľko, čo dvanásťročné dieťa.

Tak sme sa dozvedeli, že v trnavskej Galérii Jána Koniarka končí ďalšia perspektívna riaditeľka. Hoci za štyri mesiace nestihla prakticky nič ukázať, o jej šikovnosti svedčí už to, že včas zbalila kufre pred skvelou kariérou, ktorú jej predurčili führerovia na samosprávnom kraji.

Nálepka poskoka bez názoru, ktorého samospráva očividne najviac potrebuje, by totiž v jej životopise blikala viac ako neónový nápis „P.ča" na výstave, pre ktorú musel bývalý riaditeľ k úradníkom na koberček.

Ľudmila Kasaj-Poláčková mala odvahu skúsiť postaviť na nohy zmrzačenú galériu a zároveň prejavila dosť rozumu odísť skôr, ako by si spoluprácou na pochybných výstavách pokazila profesionálnu reputáciu.

Stačí aj jedna zlá výstava

To, ako dlho a neúspešne župa hľadá riaditeľa pre svoju galériu, je skutočná groteska. Politici očividne nedokážu pochopiť, prečo sa po kontroverznom odvolaní Vlada Beskida a rýchlom odchode Ľudmily Kasaj-Poláčkovej nikto normálny do konkurzu neprihlási. Ja to teda skúsim vysvetliť veľmi laicky, bez umenovednej hatlaniny, polopate.

Prirodzeným snom každej galérie je získať meno a reputáciu, ktoré budú magnetom pre umelcov i verejnosť. Príklad zo sveta: stačí vysloviť Tate Modern, a netreba nič iné dodávať.  Budovanie mena galérie je však maratónsky beh na dlhé trate. Vyžaduje si maximálne nasadenie od všetkých pracovníkov a dlhodobú víziu od riaditeľov, ktorí stavajú na kvalitnej práci svojich predchodcov a posúvajú kvalitu výstav čoraz vyššie. Galéria začína pomaličky stúpať vo svetovom rankingu. Proces môže trvať desiatky rokov.

Túto snahu môže kompletne zničiť jedna - dve zlé výstavy, ktoré z pozície sily pretlačí samozvaný odborník z regionálnej politiky. Špičkoví umelci bývajú dosť ješitní. Veľmi dobre si všímajú, po kom vystavujú a kto má vystavovať po nich. Dvakrát si rozmyslia, či má zmysel vystavovať po patlalovi zo Smotánky, ktorý chce maľovať Ďurianovú nahú. Aj ten už v Trnave, bohužiaľ, vystavoval. Tak dáva galéria negatívny signál, že v nej prakticky môže vystavovať hocikto.

Preto sa úspešní riaditelia galérií tak zúrivo bránia na pohľad drobným zásahom do výstavného plánu. A preto sa úradníci, ktorí sú viac doma v kulturáku ako v kultúre, tak veľmi čudujú, prečo toľko kriku kvôli jednej výstave po známosti.

O hlúpych deťoch a hlúpejších dospelých

Zoberme teraz byrokratom na samospráve poslednú barličku, ktorou sa tak radi oháňajú pri svojom križiackom ťažení za čistotu umenia v galériách a v boji za sterilnú nevinnosť našich detí. Snaživé tety a ujovia v kanceláriách totiž nielenže nemajú záujem ani chuť rozumieť umeniu, oni nerozumejú ani vlastným deťom.

Ako bývalý lektor som mal možnosť dva roky sledovať reakcie detí na súčasné umenie a všimol som si zásadnú vec. Deti súčasné umenie baví a majú k nemu oveľa bližšie ako k starým olejomaľbám od Benku či Bazovského. A čo viac, nedeformované socialistickými dejinami umenia či konzervatívnym malomeštiackym životom, dnešné deti dokážu odhaliť brak, čo sa na umenie iba hrá.

Nerobme z detí debilov len preto, že niečo nepochopia na prvý pohľad. Oni totiž na prvý pohľad nerozumejú ani bronzovej buste z 19. storočia. Pred olejomaľbou s krajinkou sa decko zastaví na pol minúty, povie „Pekné", a znudene ide ďalej. Súčasné umenie ho však núti kreatívnym spôsobom rozmýšľať o svete, v ktorom žije. Tým nechcem povedať že by klasici patrili do šrotu. Len sú pre mladých príliš vzdialení a je na lektorovi, aby túto bariéru prekonal.

Nie je všetko p.ča čo sa blyští

Áno, ako lektor som vodil deti aj k blikajúcemu nápisu „Piča", pre ktorý začali problémy bývalého riaditeľa. Dohodol som sa s dedinskými učiteľkami, ktoré to urážalo, že deti na prvom stupni ZŠ týmto nebudeme traumatizovať, a p.ču som vypol z prúdu a prekryl závesom.

mona_chisa_1.jpg

Staršie decká či pubertiaci si však dielko Anety Mony Chisy (mimochodom, reprezentovala slovenské umenie na prestížnom bienále v Benátkach) zamilovali. Po výbuchoch smiechu, strkaniciach a pózovačke s mobilom sa školáci postupne upokojili. Sadli sme si pod neón, a pokojne som sa ich spýtal, čo im to pripomína. Dopracovali sme sa k verzii, že zrejme ide o smutnú paródiu na verejné domy s neónovými srdiečkami, ktoré často blikajú pri diaľniciach. Decká na to prišli samé, ja som kládol iba otázky.

Nakoniec sme strávili prekvapivých 20 minút debatou o rodovej rovnosti, špekulatívnom biznise, či dehonestujúcom postavení ženy ako čisto sexuálnej pomôcky na predaj. Tiež sme sa bavili o množstve falošných symbolov v živote a pravom význame, ktorý sa snažia zakryť. Ak má súčasné umenie vychovávať a učiť mladých obozretne premýšľať, neviem si predstaviť lepší príklad.

Istý regionálny politik nedokázal mentálne spracovať dielko ani tak, ako dvanásťroční chlapci, ktorými naviac lomcovala puberta. Zato je známy tým, že pred podriadenými či novinármi používa vulgarizmy efektnejšie ako chlapi z tretej cenovej. Samozrejme off record...

Neprekvapuje, že nakoniec patril k tým, ktorí hlasovali za odvolanie bývalého riaditeľa Beskida. Aj keď oficiálne pre nedodržiavanie smerníc ohľadom školenia upratovačky pre prácu s rebríkom...

Galéria alebo osvetové stredisko?

Oháňanie sa tradíciou, predpismi, či morálkou  zbytočne zakrýva, že výstava v galérii môže byť aj skvelý biznis pre kamarátov bez talentu. Že z domu umenia, slobody a tvorivosti môže byť osvetové stredisko, ktorého jediným cieľom je propagácia svojho zriaďovateľa a chlebodarcu. To všetko za štátne, čiže naše peniaze.

Umenie, ktoré pretláča samospráva, je pompézne a nudné. Prázdny obsah zakrýva množstvom cudzích slov v tlačových správach, ktoré po preložení nedávajú žiadny zmysel. Zažil som príšerné výstavy, na ktorých som aspoň deckám vysvetlil používanie komplementárnych farieb. To sa však naučia na výtvarnej, netreba chodiť do galérie.

Nech sa teda samospráva už netrápi s výberovým konaním na ďalšieho riaditeľa. Schopnosť podpísať výstavný plán dokáže aj cvičená opica. Ale potom nech sa poslanci nečudujú, že v galérii budú väčšie p.čoviny ako tie, proti ktorým hlúpo bojovali. Lebo falošné neónové srdiečka už prekuknú aj dvanásťročné deti.

 

PS. Ak sa vám tento článok nepáčil, nemusíte mi hneď nadávať v diskusii. Radšej si prečítajte blog Richarda Gregora, ktorý hovorí o tom istom probléme, len odbornejším a kultivovanejším spôsobom.

Ak chcete poznať históriu celej kauzy okolo galérie, kliknite TU.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?