reklama

Posledné európske safari alebo: s batohom cez Zakarpatskú Ukrajinu

Že to nebude ľahké som zistil už vo vlaku na trati Košice - Čop, keď som sa spýtal kamaráta, čo už na Ukrajine trekoval, prečo stále ponúka cukríky ostatným členom výpravy. Odpovedal: „Ja už vyhadzujem veci, pomaly odľahčujem, ešte nevieš do čoho ideš."

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)
Obrázok blogu

Mal pravdu, najmä počas prvých dní pochodovania po nekonečných hrebeňoch Zakarpatskej Ukrajiny som mal sto chutí odhodiť celý dvadsaťkilový ruksak do najbližšej rokliny.

Táto najchudobnejšia ukrajinská oblasť totiž veľa možností na pohodlné cestovanie neponúka - človek je odkázaný najmä sám na seba a na občasnú pomoc miestnych obyvateľov v riedko roztrúsených dedinkách a salašoch. Prostredie železničnej stanice v Čope však zatiaľ málo hovorilo o podmienkach, ktoré nás čakali vo vnútrozemí.

Od socializmu k legendárnym zbojníkom

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prihraničné mestečko Čop ideálne spĺňa stereotypné predstavy o krajinách bývalého ZSSR: neochotní úradníci, nezmyselné čakania, formuláre a procedúry, neudržiavané budovy, na ktorých chátrajú výstavné kusy umeleckých úletov socialistického realizmu.

Z gigantickej nástennej maľby na mňa mieri samopalom vojak červenej armády a hrozia zaťaté päste robotníkov, zatiaľ čo mi ľahostajná colníčka kontroluje doklady. Pod nápisom „zákaz fajčiť" zakrýva akékoľvek emócie silnou vrstvou mejkapu a dymom zo zapálenej cigarety.

Mikrobusom sa presúvame po cestách - necestách bližšie k horám, ktorých modré oblúky sa týčia smerom ďalej na východ. Dedina, v ktorej máme prvú noc prespať sa volá Kvasy a leží na jeden deň cesty peši od legendárnej hory Hoverla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Ako sme zistili neskôr, ukrajinské dedinky sa navzájom podobajú ako vajce vajcu, pričom nájsť spoločné menovatele nepredstavuje žiadny problém. Sú tu predovšetkým typické ošarpané drevenice s neodmysliteľným satelitným prijímačom na streche, ktoré obklopuje večné blato a prach.

Cez potok prechádzajú dievčatká s mašľami a vyobliekaní chlapci v lakovkách - na ceste do kostola sa opatrne vyhýbajú „nášľapným mínam" od všadeprítomných kráv. Popri ceste stojí autopark, takmer výlučne okupovaný tromi značkami: nákladný ZIL, džíp UAZ, a konský povoz. „Zajtra sa na jednom poveziete nahor", tľapká ZIL po poprehýbanom blatníku náš šofér Michail a dodáva, „takmer všetci ľudia z dediny pracujú ako lesní robotníci alebo pastieri, preto vidíte viac nákladných ako osobných áut." Nemôže pochopiť, prečo chceme dobrovoľne stráviť takmer desať dní v okolitých horách. Čo my považujeme za dobrodružstvo, je pre miestnych každodenná realita.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cigaretka, šašlik, stogram

Slušne zdravíme ľudí na ulici a pýtame sa na možnosti ubytovania. Dozvieme sa, že spať môžeme prakticky u kohokoľvek a my sa rozhodujeme pre osamelú bábušku, ktorá má v chalupe predsa len najviac miesta. Obsadzujeme postele, dlážku, povalu aj slamník a ideme si vychutnať miestny kolorit do jediného „kultúrneho" a spoločenského strediska - dedinskej krčmy.

Keďže sme už pomerne dobre informovaní, po zbežnej orientácii pri bare hravo odolávame cenovému šoku. Na ukážku: za pár hrivien si nakombinujete ukrajinské „menu", pozostávajúce z tradičného boršču a šašliku (kusy hovädzieho na ražni s chlebom). Iné jedlo nemáte šancu zohnať, čo zarmucuje najmä vegetariánov v našej skupine. Spláchnete to dvomi pivami miestnej značky Oboloň, a pre silnejšie povahy je k dispozícii „stogram" výbornej vodky. Celý zázrak si vychutnáte v prepočte asi za štyridsať korún. Cigaretka po obede? Nech sa páči, škatuľka za osemdesiat halierov iste nadchne aj lakomého fajčiara. Niet sa čomu čudovať, priemerný plat domácich sa pohybuje okolo stovky dolárov mesačne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vynikajúcu kvalitu piva nám ozrejmil lokálny štamgast: „Naše pivovary kupujú Nemci a pivo varia podľa najmodernejších technológií". Nuž, biznis pomaly dorazil aj sem, pomyslím si. Najviac je to cítiť v 30 kilometrov vzdialenej Koločave - rodisku zbojníka Nikolu Šuhaja, ktorého preslávil český spisovateľ Ivan Olbracht. Jeho meno stále priťahuje zájazdy českých turistov a žiakov, ktorých v prepchaných karosách navigujú rovno do fiktívneho skanzenu „četnická stanice", kde ich drzo oberú za trojnásobné ceny. Je to zároveň jediné miesto, kde sa stretávame s nepriateľstvom miestnych, ktorí nás doslova vyhadzujú z podniku v strachu, že ich „obetiam" vyzradíme cenové pomery vo zvyšku dediny.

Zbojnícku minulosť obyvatelia Koločavy nezaprú, bývalý riaditeľ strednej školy nám ukazuje staré matriky plné cudzokrajných mien. Do tejto pohraničnej oblasti často utekali zločinci z okolitých štátov, a až neprístupné hory ich donútili usadiť sa. Niekedy zo strachu pred rukou zákona preberali priezviská tunajších rodín, do ktorých sa priženili. „Nemusíš pozerať do matrík, aby si ocenil ich genetický potenciál", oponuje mu kamarát, „stačí sa pozrieť aké tu máte krásne baby", znalecky zaklincuje debatu.

Obrázok blogu

Falošné Grónsko alebo: „kde neprejde kamzík, prejde ZIL"

Náš ukrajinský výlet však nie je o túlaní sa dedinkami, ale najmä o pomerne náročnom pochode stredom nedotknutej prírody, pričom bežne šliapeme dvanásť hodín denne, s viac ako pätnástimi stúpaniami nad päťdesiat výškových metrov. To všetko v nadmorskej výške okolo dvetisíc metrov.

Cenou za námahu sú nám nádherné výhľady, keďže cesty vedú takmer výlučne po holých, kamenistých hrebeňoch. Žiadna rovinka, skôr pešia „húsenková dráha". Tunajšie Karpaty sú iné, ani z jednej strany nedovidíte na koniec horského masívu. Napiť sa dá z každého pramienka po ceste, celková hygiena však býva kvôli teplote dosť adrenalínový zážitok. Počas jedného trojdňového presunu sme za celý čas nestretli živého tvora, iba zopár vychudnutých havranov. Strmé, zelené kopce s ryšavou trávou hocikedy pohltí hustá hmla, alebo prevalcuje prudká búrka. Lesy vidíme iba z diaľky, v hlbokých údoliach.

Krajina mi celkovo najviac pripomína „kalendárové" obrázky Grónska či Islandu. Ticho je takmer neskutočné, živo by som si vedel predstaviť budhistov ako tu hľadajú miesto pre kláštor či meditácie. Naša kolóna býva potrhaná, každý si nachádza svoje vlastné tempo, nerozpráva, šetrí dychom a pomaly postupuje. Čakáme sa len po dlhších časových úsekoch alebo za nízkej viditeľnosti. Pár krát sa veru aj stratíme a vtedy je najťažšie nájsť vnútornú motiváciu a odšliapať pár kilometrov nazad. „Všetko je o psychike a nie kondičke", vysvetľuje mi kamarát, „v Tatrách je pomerne ľahké zabaliť to a zísť za deň do dediny a k doprave, tu sa to jednoducho nedá". Postupne to zisťujeme všetci, sedieť vyčerpaný na studených kopcoch nepredstavuje žiadnu alternatívu, a tak krízu nakoniec prekonáva každý po svojom: niekto do seba sype ovsené vločky, iný cukor alebo nutelu, niekomu stačí v duchu si spievať do kroku.

Obrázok blogu

Civilizáciu nám pripomínajú len vlajky najrozličnejších politických strán na najvyšších kopcoch - Hoverle a Bliznici, ktoré majú pre Ukrajincov patriotický význam. Prítomnosť bývalého premiéra Juščenka symbolizuje robustný oceľový stĺpik s hrdým nápisom „zdolali sme". „Hej, bol tu pred rokom, videl som ako ho vyviezli vrtuľníkom", objasnil nám záhadu pastier dobytka na najbližšom salaši. O meter ďalej vlaje rozmerná zástava jeho politickej protivníčky Timošenkovej (ešte nesedela v base, výlet sa odohral v roku 2007).

Ďalšou známkou ľudskej prítomnosti sú vyjazdené pásy od ZILov a to aj na tých najneprístupnejších miestach. „Kam neprejde kamzík, prejde ZIL" okamžite vymýšľame porekadlo po dvoch jazdách na tomto neskutočnom vozidle. V chránenej rezervácii hravo valcuje menšie stromčeky, prekonáva neuveriteľné stúpania a vypúšťa tony emisií - benzín saje ako gigantická špongia. „Je to starý šrot, ani som nezaradil dvojku", odbíja naše ódy na vozidlo flegmatický šofér. Pritom jazdí v metrovom blate na krkolomnej zjazdovke, ktorá pripomína rozbitý tankodrom. Ticho krútime hlavami a kontrolujeme si škrabance po vetvách a všelijakej hávedi, čo nám pri divokej jazde na korbe popadali na hlavu.

Je neuveriteľné, ako rýchlo pár intenzívnych zážitkov a desať dní v horách zmení v človeku základné civilizačné návyky. Posledný deň pobytu na Ukrajine nám mestečko Mukačevo pripadá takmer ako New York. Pozor si musíme dávať najmä na semafory a premávku, keďže sme navyknutí chodiť krížom krážom po strede ciest.

Vo vlaku sa delíme o dojmy z posledných dní. Z výletu sme nadšení, skoro všade sme stretli milých, ochotných ľudí a panenskú prírodu. Konštatujeme, že „poslednému safari" v Európe dávame približne osem rokov, potom dedinskej morálke ustúpi konkurenčný boj o turistu a dreveniciam moderné hotely, ktorých základy už kde tu vyrastajú pri národných parkoch.

Z nostalgie nás do reality vracajú pašeráci, ktorí neuveriteľne drzo a rutinérsky premenili dvojhodinovú snahu slovenských colníkov na trápne divadlo. V Čiernej nad Tisou každý vyťahuje z najrozličnejších skrýš plné igelitky cigariet, alkoholu a ktovie čoho ešte. Malé trhovisko by sa uživilo! Schengen vitaj.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Michal Mironov

Michal Mironov

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

bývalý editor SME online Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu